Človek svoje city najradšej vkladá do veršov.

Okno do poézie

H. Dovhunová

Žena - agronóm


Venované najlepšej šéfke JULKE - vedúcej rastlinnej výroby na Orave.

Si plná vône, vône zeme, čo na jar roztvára svoje telo a čaká ... Čaká na tvoje ruky a na tvoj um, ako ju obrobíš, aby nám darovala chlieb.

Si plná vône, vône slnka, čo svetlo a teplo nám dáva. Si plná vône dažďa, čo skropí túto zem.

Ty sa ho neľakáš ako iní, ak je s mierou, máš ho dokonca rada. Tvoje ruky voňajú chlebom, dozretým klasom, ktorý stískaš v dlani a skúmaš, či nadišiel už čas;

"Nie, ešte trochu," pohladíš ho jemne, jemnučko jak tkáčka jemné plátno, nežne jak matka hlávku dieťaťa a na druhom lane zopakuješ ten dotyk, ale s iným klasom zas

. Stískaš ten klas, no myšlienky sťa šípy zalietajú už v inú diaľ. Na stráne, kde seno vonia letným slnkom a vôňou ženských rúk a zrakom upretým na oblohu nemo prosíš

: "Ach, vydrž ešte pekný čas". Teba nevábia klebety žien, hoc sama si žena. Teba láka rozkvitnutá zem, pôda, čo veríš jej, že nezradí ťa, zem, ktorú máš tak rada. Keď požaluješ sa jej ..

. Oj, veď máš starosti aj ty, si predsa tiež žena, matka, vypočuje ťa trpezlivo a ty si o jeden bôľ ľahká. V jesennom čase zase je to zem, čo neudrží ťa vo vnútri, čo vábi ťa k zberu plodov svojich, k jesennej orbe, k siatiu ozimín

. Aj v zime je tvoje vnútro plné nepokoja, čo donesie nová jar, ďalší rok a či nesklame ťa tá zem tvoja. Nuž taká ty si žena poľa, žena boja o chlieb, žena - agronóm.

Andrej Sládkovič 


Ja sladké túžby, túžby po kráse

spievam peknotou nadšený,

a v tomto duše mojej ohlase

svet môj je celý zavrený;

z výsosti Tatier ona mi svieti,

ona mi z ohňov nebeských letí,

ona mi svety pohýna;

ona mi kýva zo sto životov:

No centrom, živlom, nebom, jednotou

rás mojich moja Marína!

Andrej Sládkovič

Milan Rúfus


Nedeľná modlitba za otcove ruky

Otcove ruky na večernom stole.
Také sú veľké ako taniere.
O chvíľu pôjde preč -
kúpiť chlieb za mozole.
Iba čo doje zvyšky večere.

Keď mi tie ruky na sobotu vráti,
budeme znova sedieť za stolom
A moja dlaň sa v jeho stratí,
akoby jej tam ani nebolo.

A ja viem veru, čo sa možno stane,
že vyhŕkne mi slza na líčko.
Moja dlaň bude v hniezde jeho dlane
ako ružové vtáčie vajíčko.

Možno aj usnem s hlávkou na tej ruke.
A bude sa mi, Bože, sladko spať.
Akoby som spal na nebeskej lúke.
A ničoho sa nebudem už báť.



Milan Rufus

Milan Rúfus bol slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista. 

Dátum narodenia: 10. decembra 1928, Závažná PorubaÚmrtie: 11. januára 2009, Bratislava