Človek svoje city najradšej vkladá do veršov.

Venované Anke a Žanetke. 

Motívom je realita z pobytu v Tr. Tepliciach v roku 2023, keď Jozefovi spadla tužka od Anky pri zápise t.č. a cele okolie nášho stola ju začalo hľadať.

Tužka

Taká malá tužka

ledva  do ruky vošla.

Veď aj ušla z ruky traslavej

myslela si, že jej bude hej.

Až štyria ju hľadali
učupenú  stola nohami.
Je to zo stretnutia spomienka
aj keď tužka bola malinka.

Tužka skáče po papieri,
že peknú báseň utvori
Ruku traslavú hladká
spomienka je to sladká.


Marína

1
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
2
Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý
na hory svoje hodíte:
tak ona duchom svojím mi šatí
tône v života úsvite.
Ako vy tamhor', božie plamene,
svetiel ste žriedla, fakle, korene:
ona blesk myšlienky mojej! —
Ako vy, večné svetov zákony,
harmónij božích čarovné tóny:
tak tá mne os, zenit, kolej!
3
Jestli sa city moje rozlejú
po srdciach v Tatrách žijúcich;
jestli ohlasy moje zavejú
kradmo do časov budúcich:
rodáci mojej duše, krajiny!
objímte obraz mojej Maríny
ľúbosťou svätých predmetov;
toho, čo spieva krásy dejiny,
nejali Lady rozmaríny,
on ľúbi ľúbosť všesvetov.


A tak ´ďalej 

Andrej Sládkovič:

DetvanAndrej Sládkovič:

Detvan


  • I. Martin
  • II. Družina
  • . . . spolu 6 kapitol

I. Martin


1
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja? —
2
Ako by Detva obrov nemala! —
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? — výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? — hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.
3
Mať žne: a kto to dieťa čičíka?
Šum lístia storočných dubov;
a k akej piesni chlapča privyká?
Vietor duje horou hrubou;
a pekná pieseň šumnej materi
mladuškú dušu len s krásou mieri,
aby celkom syn nezdivel:
a preto potom rád on počúva
aj keď Poľanou víchor predúva
aj mladuchy slovenskej spev.
4
Zlatisté more leťajších bleskov
obledúvať započína,
a okrúhlinou svetlou nebeskou
ku západu sa pohýna,
ale aj ten deň Detvy je synom,
tak silne tmavým vzpiera sa stínom,
že noc temer už zúfala;
a sám už, hádam, z pamäti stratil,
kedy zahmlené ráno pozlátil,
v ktorom ho zora počala.
5
A teraz práve že je nedeľa,
tak pozde to slnce padá,
hádam sviatočnú halenu z tela
mladého nerado skladá:
alebo driečne Detvy dievčiny
odňali slncu zlaté hodiny,
aby hry ich nebúrilo:
ono pri peknej, spevnej mládeži,
pri dobročinnej tejto krádeži
ešte oko zažmúrilo.

Okno do poézie

H. Dovhunová

Žena - agronóm


Venované najlepšej šéfke JULKE - vedúcej rastlinnej výroby na Orave.

Si plná vône, vône zeme, čo na jar roztvára svoje telo a čaká ... Čaká na tvoje ruky a na tvoj um, ako ju obrobíš, aby nám darovala chlieb.

Si plná vône, vône slnka, čo svetlo a teplo nám dáva. Si plná vône dažďa, čo skropí túto zem.

Ty sa ho neľakáš ako iní, ak je s mierou, máš ho dokonca rada. Tvoje ruky voňajú chlebom, dozretým klasom, ktorý stískaš v dlani a skúmaš, či nadišiel už čas;

"Nie, ešte trochu," pohladíš ho jemne, jemnučko jak tkáčka jemné plátno, nežne jak matka hlávku dieťaťa a na druhom lane zopakuješ ten dotyk, ale s iným klasom zas

. Stískaš ten klas, no myšlienky sťa šípy zalietajú už v inú diaľ. Na stráne, kde seno vonia letným slnkom a vôňou ženských rúk a zrakom upretým na oblohu nemo prosíš

: "Ach, vydrž ešte pekný čas". Teba nevábia klebety žien, hoc sama si žena. Teba láka rozkvitnutá zem, pôda, čo veríš jej, že nezradí ťa, zem, ktorú máš tak rada. Keď požaluješ sa jej ..

. Oj, veď máš starosti aj ty, si predsa tiež žena, matka, vypočuje ťa trpezlivo a ty si o jeden bôľ ľahká. V jesennom čase zase je to zem, čo neudrží ťa vo vnútri, čo vábi ťa k zberu plodov svojich, k jesennej orbe, k siatiu ozimín

. Aj v zime je tvoje vnútro plné nepokoja, čo donesie nová jar, ďalší rok a či nesklame ťa tá zem tvoja. Nuž taká ty si žena poľa, žena boja o chlieb, žena - agronóm.

Andrej Sládkovič 


Ja sladké túžby, túžby po kráse

spievam peknotou nadšený,

a v tomto duše mojej ohlase

svet môj je celý zavrený;

z výsosti Tatier ona mi svieti,

ona mi z ohňov nebeských letí,

ona mi svety pohýna;

ona mi kýva zo sto životov:

No centrom, živlom, nebom, jednotou

rás mojich moja Marína!

Andrej Sládkovič

Milan Rúfus


Nedeľná modlitba za otcove ruky

Otcove ruky na večernom stole.
Také sú veľké ako taniere.
O chvíľu pôjde preč -
kúpiť chlieb za mozole.
Iba čo doje zvyšky večere.

Keď mi tie ruky na sobotu vráti,
budeme znova sedieť za stolom
A moja dlaň sa v jeho stratí,
akoby jej tam ani nebolo.

A ja viem veru, čo sa možno stane,
že vyhŕkne mi slza na líčko.
Moja dlaň bude v hniezde jeho dlane
ako ružové vtáčie vajíčko.

Možno aj usnem s hlávkou na tej ruke.
A bude sa mi, Bože, sladko spať.
Akoby som spal na nebeskej lúke.
A ničoho sa nebudem už báť.



Milan Rufus

Milan Rúfus bol slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista. 

Dátum narodenia: 10. decembra 1928, Závažná PorubaÚmrtie: 11. januára 2009, Bratislava