Životný príbeh Alicky

Môj životný príbeh

Moji rodičia v období, keď som sa narodila ako prvé dieťa v rodine žili

v malej dedinke Petrikovce na východnom Slovensku na hraniciach s

Maďarskom. Do 11-tich mesiacov som bola zdravé dieťa, vraj som už slušne

chodila. A naraz v roku 1938 prišla pohroma – detská obrna. Vysoká horúčka,

zmeravené tielko a výsledkom bolo ochrnutie pravej strany tela. Pre rodičov

veľký úder.

Pamätám si udalosti od svojich 3 a pol roka, keď sa mi narodila sestrička.

Z postihnutia obrnou som vyšla relatívne dobre, lebo som mohla chodiť. Síce

som krívala, lebo pravá noha sa vyvíjala pomalšie a tým bola aj kratšia. Ako 5-

ročná som bola prvýkrát operovaná na nohu v Bratislave. Pravá ruka bola

bezvládna, iba prsty a dlaň fungovali. Rodičia robili čo mohli, v tých časoch to

bolo veľmi ťažké. Za asi tri roky mi predpísali ortézu, s ktorou som vyliezla aj

na strom. Ale nebola mi po vôli. Keďže sme bývali na vidieku, nebol problém

túto pomôcku schovať v poli. Hľadali ju pol dňa všetci susedia. Neskôr ma už

ocko ani nenútil ju nosiť. Vyrastala som medzi zdravými deťmi a vôbec som

nepociťovala, že som iná. Deti vynaložili veľké úsilie, aby ma naučili

bicyklovať sa, ale žiaľ, vždy ma to ťahalo na tú zdravú stranu a spadla som. Tak

som lietala aspoň na kolobežke.

Po vojne sme sa presťahovali do ďalšej dediny Pribeník na hranici

s Maďarskom, lebo môj ocko bol tzv. "financ", čo znamenalo, že strážil hranice

štátu. Keďže Pribeník patril pred vojnou Maďarsku, jeho obyvatelia boli

Maďari. Dostala som sa medzi maďarské deti, ktorým som nerozumela ani

slovo. Spolu so sestrou sme sa pomerne rýchlo naučili maďarský. V dedine zo

začiatku nebolo ani 10 Slovákov – dve mladé učiteľky a pár vojakov. Vychodila

som tu základnú školu – 5 tried a šla som do meštianky do Kráľovského

Chlmca, vtedy okresného mesta. Škola ma vždy bavila, veľmi rada som čítala

a recitovala. Po skončení meštianskej školy som mala ísť do Bratislavy na

zahraničnú obchodnú akadémiu. Ale medzi tým do našej rodiny pribudol braček

a ja som si nevedela predstaviť, že by som ho videla len občas. (Žiaľ, ako 14-

ročný zomrel na rakovinu.) Išla som teda na gymnázium v Kráľovskom Chlmci.

Musím povedať, že v období dospievania som vôbec nepociťovala, že som

postihnutá. Naopak, deti si ma vážili a rešpektovali, bola som taký vodcovský

typ. Jedným z negatívnych momentov bolo obdobie, kedy moje spolužiačky

chodili do tanečnej a ja nie. Ale aj to sme vyriešili, cez prestávky v škole ma

učili tanečné kroky, ktoré deň pred tým sa oni naučili. Tak som sa v podstate

naučila spoločenské tance. A českú skákavú polku ma naučil Rudo.

Po skončení gymnázia som odišla do Bratislavy na Vysokú školu

ekonomickú. Bolo to 5 nádherných bezstarostných rokov, prvá veľká láska,

výborný kolektív. Priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes. Po skončení VŠE som

odišla do Košíc učiť na strednú ekonomickú školu viac-menej preto, lebo do

Košíc išlo najviac spolužiakov z krúžku. Učenie ma však nezaujalo a tak som sa

vrátila do Bratislavy a stala sa redaktorkou v knižnom vydavateľstve Pravda.

Táto práca ma bavila, ale po 7-ich rokoch som prešla do Výskumného ústavu

práce. Medzitým som objavila možnosť liečenia v Jánskych Lázňach, kde som

sa zoznámila so svojim budúcim manželom (ako väčšina obrnárskych

manželstiev) za ktorým som sa presťahovala do Prahy. Výskumný ústav tam

práve vtedy zakladal svoju pobočku a tak ma tam preložili. V Prahe sa mi

narodil aj syn. Praha je krásne mesto, ale moja duša stále píšťala za Bratislavou,

kde som mala priateľov, ktorí mi veľmi chýbali. A tak po siedmich rokoch som

sa vrátila na Slovensko. Veľmi som si cenila, že Rudo "rodený Pražák, krstený

Vltavou" bol ochotný bez akýchkoľvek pripomienok sa presťahovať.

Tu som sa vrátila k redaktorskej práci. Posledných 10 rokov pred

odchodom do dôchodku som pracovala v Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komore, kde som mala na starosti edičnú činnosť. V polovici roku 2004 som

odišla do dôchodku, prvé tri roky sme si to s Rudom užívali, ale v roku 2007

dostal prvú mozgovú príhodu, potom ešte dve a v roku 2013 ma opustil. Prežili

sme spolu krásnych 42 rokov. O to ťažšie boli nasledujúce roky. Tu musím

zdôrazniť, že v tejto situácií mi veľmi pomohla práca v našej Asociácii polio.

Plne som sa jej venovala a venujem do dnes, stretnutia s vami všetkými mi

dodávajú silu do ďalšieho života.

Koncom roku 2018 som sa rozhodla, že sa presťahujem do Domova

seniorov, kde som mala podanú žiadosť už 3 roky. Som tu spokojná, mám pekný

1-izbový byt, nemusím sa starať o nákupy, ktoré som už v poslednom čase

ťažko zvládala, hoci syn sa mi snažil veľmi pomáhať. Teraz sa stretávame aj

spolu s vnukom tak často, ako je to možné.

Mňa veľmi drží pri živote práca a stretnutia v našej organizácii, dúfam, že

mi to bude dopriate ešte nejaký čas. Mám vás všetkých veľmi rada.

Vaša Alica Suchá

Helenka Dovhunová

Spomienky 

Predslov: Je to spomínanie ženy, ktorá ako 13 ročné dievča muselo odísť z rodnej dedinky zastrčenej medzi kopcami na východe Slovenska, kde prežila dovtedy bezstarostné detstvo spolu s kamarátmi, sesternicami a bratrancami, detstvo plné hier a huncútstiev, či už v dedine, pri pasení husí, kráv aj jazde na koni. Musela odísť do víru mesta, kde spoznala a niekoľko rokov prežila s deťmi, s ktorými sa život nemaznal a ktorým osud poznačil nielen tela, tváre, ale aj ich dušičky... Mala skoro 13 rokov - do 13-tky jej chýbal presne mesiac, keď pevne držiac sa maminej ruky, prekročila prah dverí ústavu pre telesne postihnuté detí - pochmúrnej jednoposchodovej budovy. V prijímacej kancelárií sa jej ujala pani v bielom plášti. Mala čo robiť, aby presvedčila dievča, aby pustilo maminu ruku, ktorá mlčky znášala tuhý stisk - dobrá mamina asi tušila, čo sa odohráva v duši dcérky - aké myšlienky jej víria hlavou, veď doma mali, čo robiť, aby ju presvedčili, že má ísť do ústavu, že cestovanie autobusom do školy v strediskovej obci po dvoch operáciách kĺbu je pre ňu nebezpečné. Sestrička, lebo tak ju v duchu nazvala (neskoršie už vedela, že ju má volať súdružka vychovávateľka) ju zaviedla na poschodie, kde na dlhej chodbe pri stene stal dlhý rad malých drevených skriniek. Ukázala na jednu z nich, kde si má zložiť veci uložené v malom kufríku, načo viac, veď prišla len na týždeň, potom po ňu prídu. Zaviedla ju do spálne, kde bolo 16 - 18 postelí, v tej chvíli ani nevnímala ich počet. Pripomínala jej nemocničnú izbu, ibaže tých posteli tu bolo viac, potom sociálne zariadenia, denné izby. Nakoniec ju odviedla naspäť na prízemie rozlúčiť sa s matkou. Až doteraz nestretla žiadne z detí (chovancov), bolo dopoludnie a sestrička jej povedala, že sú v triedach, majú vyučovanie. Lúčenie bolo krátke a smutné, v hrdle ju tlačila voľajaká guča, nie a nie prehltnúť, povedať mamke, že chce ísť naspäť domov, že sa jej tu nepáči. Sestrička v bielom to asi pochopila, vzala ju za ruku a odviedla do jedálne, že o chvíľu bude obed a zoznámi sa s deťmi, s ktorými bude bývať, kamarátiť sa, chodiť do školy. Tíško sedela za jedným z mnohých stolov, nikdy sa nebúrila, nekričala (ani po operáciách pri najväčších bolestiach), iba sledovala tiene za okienkom a načúvala búchanie hrncov a rinčanie tanierov. Pochopila, že vedľa je kuchyňa. A potom sa to stalo; najprv iba slabý šum, potom to zosilnelo v buchot, treskot, krik, dvere sa otvorili a dnu sa vovalil dav detí, ale akých detí, bez ruky, nohy, s hrbom, malé nevyrastené, hoci v tvári by ste im hádali, že majú najmenej dvadsať. Keď zbadali dievča, zarazili sa, potom sa usadili, každý asi na svoje určené miesto. K dievčaťu si prisadli tri dievčatá, nebadala na nich nejakú ťažkú vadu, dve pokrivkávali ako ona, tretia mala niečo s rukou. 3 2/2017 Naraz sa prudko postavila. Do stoličky a zároveň aj do nej narazil chlapec s úškrnom na tvári bez rúk iba s malými kýptikmi, chcela sa mu vyhnúť, no tu zakopla do niečoho, či niekoho? Pozrela dole a pri stole zbadala chlapca bez nôh, chodil iba po rukách. To už nevydržala, prudko vybehla z jedálne na chodbu a potom na ulicu. Vychovávateľky preberajúce jedlo pri okienku to ani nezbadali. Ponáhľala sa na zástavku autobusu, vedela, že je blízko ústavu a autobus ešte nešiel, mamka vravela, že bude dlho čakať. Mať zbadala dcéru už z diaľky, vybrala sa jej naproti, nestihla sa jej ani spýtať prečo je vonku, prečo za ňou ide, ta guča ako by sa z hrdla naraz vytratila, dievča sypalo slovo za slovom. Mamka na ňu nekričala, ani ju neudrela. Vlastne ju nikdy v živote nebila vediac, že dievča bije a bude biť život - osud sám už tým, že je postihnutá. Pritúlila si dieťa k sebe a tíško ju presviedčala, že sa musí vrátiť, že po ňu budú chodiť každý víkend. Dcéra tíško prikývla a vybrala sa k ústavu, no to už jej naproti kráčala vychovávateľka. Trvalo dlho než si zvykla na život v ústave, na poznámky starších skoro už slečien, spolubývajúcich, na stretávanie a rozprávanie sa s tými, ktorí ju prvý deň tak vyľakali. Odchody domov každý týždeň redli, nie, že ju rodina nechcela, ale v ústave sa stále niečo dialo. Raz to boli kultúrne a športové podujatia, raz výlety, ústavne hry, niekedy sami chodili vystupovať po dedinách; spievať, recitovať, hrať divadlo. Väčšinou to bývalo v neskorých jesenných a zimných mesiacoch, keď ľudia na dedinách nemali veľa práce ako v jari a v lete. Zapájala sa do všetkého čo sa dialo v ústave a čo vedela. V škole sa jej darilo, nemala problémy s učením. Tak postupne splynula s tými, ktorých sa v prvý deň zľakla alebo dokonca štítila. Tam nadviazala prvé priateľstva, tam spoznala prvé platonické školské lásky, ba dokonca svoju životnú lásku, s ktorou kráča životom v dobrom aj zlom už 45 rokov. Tam spoznala pravé hodnoty života, naučila sa chápať druhých, pomôcť slabším a pracovať tak, aby raz v živote nikto nepovedal: "pozri tá mrzáčka alebo chromá nevie poriadne ani robiť". Veď neraz ju zabolelo, keď pri spoločných prechádzkach po meste ľudia na nich poukazovali, iní sa posmievali - pozrite idú mrzáci. Neraz sa jej chcelo na nich zakričať: "Áno sme mrzáci, ale nie vlastnou vinou, osud nám to dal do vienka, možno naše tela vyzerajú iné ako tie vaše, ale naše srdcia a duše sú zdravé, netúžia po posmechu alebo súcite, ale prajú si poznať lásku a pochopenie, veď možno stačí len chvíľka vašej nepozornosti a môžete patriť k nám". Nie, nikomu nepriala nič zlé, veď na vlastnej koži skúsila aké je ťažké predierať sa životom s hendikepom. Toto je príbeh, s ktorým na Kremnickej barličke sa Helenka Dovhunová umiestnila na 2. mieste v prednese vlastnej prózy. Príbeh, obsah ktorého sa každého z nás až príliš dotýka. Gratulujeme!

Príbeh Jozefa Daneka

Nad obcou Dolná Súča dominuje skalný vrch Krasín.Dolná Súča je obec v malebnom prostredí Bielych Karpát neďaleko hraníc s Moravou. Tam sa mojim rodičom narodil na Mikuláša 1939 syn s menom Jozef. 

Otec sa narodil v USA v štáte Illinois a ako ročného ho moja babka previezla cez veľkú mláku na Slovensko Od roku 1938 (od mobilizácie) slúžil v "mundúre" až do roku 1944, keď Nemci odzbrojili slovenských vojakov a otca odvliekli do zajatia v Nemecku. K tomu sa viaže malá epizóda. Keď Nemci obsadili našu obec, zrejme šli do matrík, kde zistili, že môj otec je Američan. Keď prišli za mamou a pýtali sa, kde má toho Američana, odpovedala, že ho majú v Nemecku.

Mama sa dobre učila, avšak musela si privyrábať službou na statku v Čechách. Jej prirodzená múdrosť mi pomáhala zdolávať problémy s chorobou, keď zdôrazňovala, že sa v zivote nestratím.

Jožko sa mal k činu. Okolo 9 mesiacov chodil okolo postele a hojdal sa na kolíske pripevnenej k povale. V desiatom mesiaci ochorel na detskú obrnu. Zhodou okolností to zistil lekár, ktorý ma neskôr spoznal na mojom pracovisku. Chodiť som začal okolo štyroch rokov. Na to si pamätám, keď som prešiel pár krokov od mamy k otcovi a ako sa radovali. Jozko chodi!

Po čase sa narodili ďalší piati súrodenci.

Napriek chorobe som nepociťoval medzi školákmi a karátmi znevažovanie. Naopak, bol som v každej lumpárni vedúcou osobnosťou v tlupe kamarátov.

Základnú školu som vychodil v rodnej obci. Mal som veľmi dobrých učiteľov, napr. Hecku (známa osobnosť v obci ako zakladateľ veľa dychoviek), neskôr triedneho učiteľa, ktorý v posledných dvoch rokoch základnej školy dohliadal na zlepšenie prospechu a usmerňoval, čo po ukončení základnej školy. Bol to on, čo mi pomohol dostať sa na strednú ekonomickú školu v Trenčine. Aj tam ma sprevádzali dobrí profesori a profesorky. Počas strednej školy som bol ubytovaný na internáte v kláštore Piaristov. Jedáleň sme mali v dnešnej Galérii Bazovského.

Po maturite som dostal umiestnenku do strojárskej fabriky. Tam som začal ako účtovník (saldokonto). Mal som dobrú šéfku, ktorá mi pomáhala v začiatkoch praxe a aj neskoršie.

Moje chodenie sa stále zhoršovalo. Mám pravú nohu o 6 cm kratšiu a obe s čiastočne poškodenými svalmi. To malo vplyv na deformáciu chrbtice.

Ujal sa ma ortopéd a ten urobil korekcie členku pravej nohy, ortopedické topánky. Prvé liečenie v dospelosti bolo v Piešťanoch (pooperačné) a až v roku 1964 som sa dostal do Janských Lázní na dva a pol mesiaca. Tam primár konštatoval zanedbanie liečenia a ihneď nariadil nosenie kanadských barlí (ktoré nosím aj teraz). Počas pobytu som stretol veľa spriaznených osôb obrnárov, avšak najviac som sa spriatelil s Jozefom Vokálom, učiteľom z Mladej Boleslavi, a najmä s Ankou S. z Olomouca, mojou prvou láskou. Zasnúbenie sme mali v Prahe, keď som kúpil strieborné prstienky. Tá cesta do Prahy bola na úrovni hazardu. Odišli sme ráno okolo tretej cez kotolňu a peši do Svobody n/Úpou. Vrátili sme na akurát okolo 10. hodiny večer. Plánovali sme spoločný život, že ona má už prihlášku na právnickú fakultu v Bratislave a ja si mám dať prihlášku na Vysokú školu ekonomickú (túto som absolvoval v roku 1970).

Stretli sme sa viackrát. Avšak ja som ju nemal kde pozvať (býval som na slobodárni) a málo bojoval o svoju lásku, a tak po druhom pobyte v Janských Lazňach v roku 1966 mi moja láska oznámila, že ľutuje, ale že má iného. Viac sme sa nestretli.

V roku 1972 mi život priniesol ženu, ktorá urobila zo mňa muža a otca.

S mojou manželkou Majkou máme dve deti. Život sa s nami ťažko pohral, keď mi moja milovaná žena umrela a ostali dve deti, Martin štyri roky, Majka 10 mesiacov. Moju Majku som si bral ako zdravú ženu a myslel som, že spolu zvládneme všetko.

Zaťal som sa a zvolal, ja si deti nedám a ich vychovám. Pomohla mi moja druhá sestra Anka, ktorá sa vzorne starala ako mama. Obe deti maju vysokoškolské vzdelanie a ja mám štyroch vnukov.

Vrátim sa do fabriky. To účtovníctvo ma nebavilo a ešte bolo aj nezaplatené. Prešiel som na profesiu programátor. V niektorých rokoch informačný systém veľkej fabriky pozostával až z 80% zo software naprogamovaného a realizovaného mnou. Celý produktívny život som pracoval v jednej fabrike. Do dôchodku som odišiel na prelome storočia a tisícročia 1. 1. 2000.

Pokračujem liečeniami, od roku 1966 som bol viackrát na liečeniach v J. Lázňach, len raz vo Veľkých Losinách v roku 1972. Poslednýkrát som bol v J. Lázňach v roku 1990. Zhodou okolnosti som sedel pri stole so zakladateľmi AP v Čechách. Bolo mi ľúto priateľstiev ziskaných počas pobytov v Čechách devastovanych priekmi, kto na koho dopláca.

Vo fabrike robil otec Mariky. Od neho som dostal odkaz ihneď naštartovať a makať na založenej AP. Dostal som za úlohu robiť zoznam členov z prihlášok. No na počítači atari to bola fuška. Okrem toho mi dala balík prihlášok, ked som išiel na liečenie v roku 1994 do Rajeckých Teplíc. Nasmerovala ma na MUDr. Gazdíkovú a najmä pomocou nej som získal ďalších členov. Najmä členku Mariettu Uhrínovú. Ona je mojou láskou a pre nas oboch sú Rajecké Teplice nostalgia. Spomíname na mnohé roky pobytu v R. Tepliciach a spoločný život vo dvojici.

S prvým predsedom AP v SR Jozefom Tlamkom som sa stretol ešte v roku 1986 v Janských Lázňach spolu s jeho manželkou. Marika a on ma pritiahli do rady ako informátora a konzultanta problémov členov. Druhou predsedníčkou sa stala Alicka Suchá. Alicka má veľké zásluhy na udržaní a zveľaďovaní AP. Jej sila spočívala a spočíva na dôslednosti, či sa jedná o stanovy, prihlasovanie sa k dvom percentám, a rozdelení úloh členom rady. V roku 2010 Rada AP v SR zvolila za predsedu Štefana Grajcára. Náš predseda má dobrý ťah, ako na to. V poslednych rokoch sa zameriava aj na zahraničie. Verím, že to nebude na úkor práce na "roli dedičnej".

Rôčky pribúdajú a síl ubúda, to je realita. Som rád, že silu a optimizmus nachádzam v AP v SR. Pomáhame si navzájom. Veľmi vďačím Milanovi Dovhunovi za pomoc.

Záverom chcem povedať, že Vás, obrnári, mám rád. V každom z nás je kopec životných skúseností, nádejí, radostí, prosím, podeľme sa.

Pre www.polio.sk

Jozef Danek